August 1962, mesiac v ktorom dosiahla najväčšia britská kolónia v Karibiku svoju nezávislosť. Tento dátum vyzerá byť najvhodnejším dátumom pre začatie akéhokoľvek mapovania hudby spätej s týmto ostrovom. Nový optimizmus, ktorý sa vlial do ľudí po tejto udalosti sa okamžite odzrkadlil v oslavných nahrávkach napríklad Jimmyho Cliffa (song Miss Jamica), Lorda Creatora (song Independent Jamiaca), či Derricka Morgana (Forward March). Práve za zrkadlo vtedajších nálad môžme povazovať hudbu, nám všetkým známu ako ska. Taktiež môžme ska priradiť aj titul prvého hudobného štýlu výsostne spojeného s týmto ostrovom. Tomuto obdobiu predchádzala doba hudobne spojená hlavne s folkovou hudbou, ktorá bola nástrojom sociálnym. Konkrétne sem môžme priradiť hudbu kostolov Pocomania, ďalej píšťalovú a bubnovú hudbu spojenú so slávnosťami Jonkanoo, tretím výrazným vplyvom bola od Európanov adpotovaná štvorylka a v neposlednej rade tu máme pracovné piesne, ktoré vznikli pri práci na plantážach.
Prvá nahratá hudba na Jamajke, mento, vychádzala zo spomenutej folkovej hudby. Brala si inšpiráciu či už jej textami, alebo hracími nástrojmi. Mento, inak žáner sám o sebe bolo niekedy označované ako jamajské calypso. O mente viac v dalsom pokračovaní.
Jamajské folkové tradície
Dávno predtým, ako vznikol na Jamajke nahrávací priemysel, hudba hrala dôležitú vitálnu funkciu v živote jej obyvateľov. Silné tradície boli prenášané z generácie na generáciu. Hudba obyčajných ľudí sa uplatňovala najmä pri pohrebných, svadobných, pracovných a verejných občianskych obradoch, ktorých nie je nikdy málo. Väčšina jamajských obyvateľov pochádzala z Východnej a Strednej Afriky. Vďaka týmto násilne dovedeným obyvateľom (patrilo by sa povedať bohužial) sa Jamajka stala jednou z najvýznamnejších anglických kolóníí v karibskej oblasti az do zrušenia otroctva v roku 1838. Tradičná folková hudba preto priamo reflektuje toto dedičstvo, avšak nezachováva si len odkaz africkej hudby, ale aj ostatných kultúr, špeciálne britskej.
Revival Zion a pocomania
Dve z najvplyvnejších jamajských tradícií. Datujeme ich do obdobia veľkého vzostupu buditeľov náboženských kultov počas 19, storočia. Toto obdobie označujeme ako Veľké Obrodenie. Revival Zion i kultúra Pocomania kombinujú africké a kresťanské elementy. Obsahujú tlieskanie rukami, dupanie nohami, využívajú basový a aj takzvaný side drum, alebo cimbal. Vplyv obidvoch folkových tradícií, spolu s odkazom Baptistických kostolov je zrejmý v skorých nahrávkach jamajskej vokálnej kapely the Maytals (neskôr medzinárodne známeho zoskupenia Toots and the Maytals). Pocomania rytmus je takisto pravidelne oživovaný v dancehallových nahrávkach. Lee Perry vo svojom hite \"People Funny Boy\" (1968) využil rytmus hudby kostola Pocomania po tom, ako ho začul, keď okolo kostola prechádzal. Takmer 20 rokov neskôr populárny Dj Lord Sassafrass využil na obal svojho hitového albumu Pocomania jump (1985) fotku, na ktorej je odfotený v rúchu pocomanského pastiera.
Jonkanoo a štvorylkové kapely.
Je tu ešte ďalší aspekt, ktorý na prvý pohľad nevyzerá ako ozajstný vplyv na jamajskú hudobnú budúcnosť. Hovoríme o hudbe štvorylkových kapiel. Otroci boli často nútení hrať na európske hudobné nástroje ako husle či rôzne píšťalky, aby tak mohli baviť svojich pánov a dozorcov. Tanec, štvorylka, sa stala aj v donútení nakoniec zábavou aj pre samotných otrokov. Štvorylkové kapely ostávajú aktívne aj v povojnových rokoch, hlavne na vidieku.
Píšťalové a bubnové kapely, ktoré tu zaznamenávame už v 18.storočí, hrávali svoje variácie európskych tancov. Keďže nezapadajú ku žiadnemu vyhranenému hudobnému štýlu, sú známe ako hudobné doprovody k tancom rôzne nazývaným \"John Canoe\", \"John Connu\" alebo Jonkanoo. Jonkanoo bol obrad pôvodne spojený s obradmi pri zberaní úrody. Niektoré jeho rytmy sa používali pri neskorších vianočných piesňach, niektoré sú dokonca ešte aj dnes využívané v reggae.